Dojemný príbeh muža, ktorý stretol na svojej ceste túlavú mačku.
„Všetci v našom činžiaku vedeli, kto je to Škaredá. Škaredá bola mačka bývajúca v našej pivnici.
Škaredá zbožňovala hlavne tri veci: bojovať, pojedať odpadky, a tak nejako, lásku. Spojenie týchto troch vecí a život na ulici na nej zanechali svoje stopy .
Po prvé, mala len jedno oko, a v mieste druhého oka mala dieru. Na rovnakej strane nemala tiež jedno ucho. Jej ľavá noha vyzerala tak, ako by bola kedysi zlomená a zrástla sa pod neobvyklým uhlom, a preto vždy vyzerala, akoby sa otáčala. Svoj chvost dávno stratila a zostal jej trčať len krátky zvyšok, ktorý bol v neustálom pohybe. škaredá bola sivá a okrem jaziev na hlave mala pruhy po celom tele.
Zakaždým, keď niekto zbadal škaredú, ihneď vykrikoval: „To je ale škaredá mačka „. Rodičia nabádali svoje deti, aby sa k nej nepribližovali a dospelí ju zas vyháňali, keď sa snažila votrieť do ich domovov. Hádzali po nej kamene alebo striekali vodu. Niektorí sa jej dokonca snažili priškripnúť labky dverami.
Škaredá sa vždy správala rovnako. Keď jej niekto polial vodou, čakala namočená, až jej dá pokoj. Keď na nej niekto niečo hodil, ľahla si na zem a prosila o odpustenie. Keď sa plížila v blízkosti detí, vždy hlasno mňaukala a snažila sa získať trochu súcitu. Ak by jej niekto zdvihol, okamžite by mu začala olizovať košeľu, náušnice alebo čokoľvek iné.
Jedného dňa sa Škaredá rozhodla obdarovať svojimi citmi dvoch psov husky, ktorí žili so susedom. Ale psy bohužiaľ neopätovali jej pocity a škaredá utrpela vážne zranenia. Počul som ju kričať a rozhodol sa pozrieť, čo sa stalo. Bohužiaľ, keď som tam pribehol, uvedomil som si, že jej život sa blíži ku koncu.
Škaredá ležala v mokrej mláke, jej zadné laby boli prehnuté a spredu miesto kožušiny bola obrovská rana. Zdvihol som ju a chcel som jej vziať domov, počul som jej ťažké dýchanie a fuňanie. Videl som, ako sa trápi. Uvedomil som si, ako jej to musí hrozne bolieť.
Cítil som niečo mokrého na uchu. Škaredá zvíjajúca sa v bolestiach sa mi pokúšala oblizovať ucho. Objal som jej pevnejšie a ona sa mi dotkla labkami tváre, následne obrátila svoje žltkasté oko a pozrela sa na mňa. Počul som jej slabé mňaukanie. Dokonca aj v okamihu najväčšej bolesti, táto škaredá a zjazvená mačka žiadala len o trochu náklonnosti, snáď súcitu.
V tomto okamihu sa mi Škaredá zdala byť najkrajšia, najviac milujúca bytosť, akú som kedy videl. Nesnažila sa ma uhryznúť, poškriabať, alebo akýmkoľvek iným spôsobom bojovať. Pozerala sa na mňa a verila, že ju zachránim.
Škaredá mi zomrela v náručí skôr, než som prišiel domov. Sadol som si s ňou ešte na okamih, premýšľal o tom, ako jej deformované, zjazvené telo skreslilo môj názor o čistom srdci a naozajstnej a bezhraničnej láske. Škaredá ma naučila viac o dávaní a súcite ako tisíc kníh, prednášok či televíznych programov dohromady. Za to jej budem vždy vďačný. Mala veľa jaziev na tele, ale bol som to ja, kto mal najväčšiu jazvu vnútri a bol to okamih, kedy som to musel prekonať a ísť ďalej. Ukázať všetkým, že mi na nich záleží.
Ľudia chcú byť bohatší, dosahovať veľkých úspechov, túžia byť sympatickí, krásni .. Ale ja sa budem vždy snažiť byť len tou Škaredou.
Nezabudnite článok zdieľať aj s vašimi priatelmi na facebooku!
