Niekedy zdanlivo obyčajný žart zájde až príliš ďaleko. Muž potrel tampón chilli papričkou. Keď si ho išla zaviesť jeho drahá polovička, asi ani netušil, že jej spôsobí kruté bolesti.
Legendárny Pátrovič z talentu vytiahol repráky a na balkóne si spravil koncert. Pondelňajšie ráno v Prievidzi stálo za to! To musíte vidieť!
Pátrovič je jednou z legiend slovenskej kultúry, v zlom zmysle. Rok čo rok totiž navštevuje talentovú šou, kde takmer každoročne spieva tú istú pieseň od Karla Gotta. A každý jeden rok ho publikum a porota vypískajú, na čo Pátrovič vygeneruje jednu z možných výhovoriek, a síce „publikum nahlas bučalo„, „na javisku je zlý vzduch, nie je vyvetrané„, „v štúdiu bol zlý vzduch, nebolo vyvetrané„, „zlý mikrofón!!!“ alebo, že v budove je nadmerné množstvo toxínov, preto sa tam nedá spievať. Následne požiada, aby dostal ešte jeden pokus a celý cyklus sa opakuje do momentu, kedy porote nedôjde trpezlivosť.
Jozefa Pátroviča si Slovensko pamätá z jeho účinkovania v šou Česko Slovensko má talent. Hoci ho porota nikdy neposunula do ďalšieho kola, on bol presvedčený o svojom talente a kastingov sa zúčastňoval opakovane. Do histórie sa tak zapísal ako najneodbytnejší súťažiaci.
Spevák pochádza z Prievidze. Práve odtiaľ pochádza video, v ktorom Jozef účinkuje. Stojí na balkóne svojho domu a s pomocou reprákov spieva Vyznanie od Mariky Gombitovej. On ten spev, jednoducho, miluje!
Pátrovič sa tak maxmiálne dostal len do druhého kola a aj to len vďaka obrovskej podpore publika, ktorá si z neho len robila srandu. Jozef Pátrovič však stále považuje jeho spevácke umenie za nedocenené a o kvalite jeho hlasu sa v pondelňajšie ráno, 17.4., rozhodol presvedčiť aj obyvateľov Prievidze, keď na balkón vytiahol repráky, do ruky chytil mikrofón a za ranného slnka si strihol hneď niekoľko piesní, napríklad Vyznanie od Mariky Gombitovej. Celá situácia je nahratá na videu, ktoré sa pôvodne zjavilo na už kultovej facebookovej stránke Zomri, neskôr ho prebralo viacero iných stránok. Poďme si vypočuť maestra Pátroviča.
Greg Smith pracuje v centre Orlanda. Každý utorok pozýva na obed bezdomovkyni – Amy Joe. Jedného dňa mu žena povedala niečo, čo ho prinútilo sa zamyslieť. Greg sa so svojimi myšlienkami rozhodol podeliť s ľuďmi na Facebooku: „Zoznámte sa s Amy Joe. Pred niekoľkými týždňami som Amy stretol na rohu Pine Street a S. Orange Ave v centre Orlanda (pracujem v centre a vždy sa idem prejsť po meste). Každý deň som videl Amy, ako len stojí na rohu ulice a nikdy nikoho nežiada o peniaze … Hovorila len „Dobrý deň, prajem vám pekný deň. Pozdrav Pánboh! „A milo sa pritom usmievala. Väčšinou do práce chodím v obleku a bezdomovci ma často prosí o nejaké peniaze … Ale Amy Joe nikdy. Od istej doby sa s Amy stretávame pravidelne a spoločne chodíme na obed. Polhodiny, niekedy aj hodinu mi rozpráva o tom, ako je šťastná aj keď v skutočnosti nič nevlastní. Naposledy mi povedala niečo, čo ma úplne šokovalo … nevie čítať. Amy Joe nefajčí, nepije, neberie drogy ani nič podobné. Jednoducho len nikdy nestretla niekoho, kto by ju naučil čítať. Rozprávala mi, ako ťažké je si nájsť prácu, keď sa nevie čítať. Potom mi povedala, že namiesto toho, aby si kúpila niečo DO JEDLA, minú všetky zozbierané peniaze na požičiavanie knižiek z miestnej knižnice. To ma šokovalo !!! Radšej sa chce naučiť čítať a nájsť si prácu, než sa najesť !!! Mal som v živote šťastie. Mal som obaja rodičia, skvelú rodinu, ktorá mi poskytla všetko, čo bolo potrebné. Amy taký život nemala. Preto ju teraz každý utorok Nepozývajte len na obed, ale taky ju učím čítať. Cez týždeň z knižnice požičiate nejakú knižku, aby sme si ju potom v utorok mohli spoločne čítať. Potom sa snaží celý týždeň čítať sama. Tento príspevok som v žiadnom prípade nenapísal preto, aby ste teraz Amy ľutovali, alebo aby som sa tu mohol pochváliť, že som pomohol niekomu v núdzi. Chcel som sa s vami podeliť, pretože dúfam, že aj vás to bude inšpirovať k tomu, aby ste tiež pomohli iným. Existuje mnoho ľudí, ktorí sú ako Amy Joe. Nie všetci sú ale hladní, chorí, alebo bez domova. Niektorí z nich môžu byť vašou rodinou alebo priateľmi. Pomoc iným je tak jednoduchá, ako keď niekomu poviete púhe „ahoj“, alebo mu venujete úsmev. Mal som v živote toľko šťastia, že môžem Amy finančne pomôcť a hodlám sa toho aj držať. Ak vás tento príbeh zaujal, zdieľajte ho. Ak nie, nevadí. Nikdy ale neviete, čo všetko môžete pre druhé urobiť, kým to neskúsite. Kto je tá vaša Amy Joe?!?!?! “ Dúfame, že Gregova slová inšpirujú aj vás. Zdieľajte tento príbeh so svojou rodinou a priateľmi. Nezabudnite olajkovat Sdilejte.to – zaujímavé články sa tu objavujú každý deň.
Keď v roku 1984 Leonard Cohen zložil pieseň „Hallelujah“, nedúfal v tak obrovský úspech! Slávne hviezdy ju dodnes spievajú s veľkou obľubou. Kapela „Pentatonix“ pieseň prespieval skutočne výnimočným spôsobom!
Členovia pochádzajú z Texasu, poznajú sa zo základnej školy a spojila je práve láska k hudbe. Spievajú a cappella a ich hlasy na vás urobia dojem!
Koniec koncov, presvedčte sa sami!
Navštívila gynekológa kvôli umelému prerušeniu tehotenstva. To, čo urobil lekár, je šokujúce!
Zarmútená žena išla ku gynekológovi a povedala:
– Pán doktor, mám naozaj veľký problém a moc potrebujem vašu pomoc. Mám dieťa, ktorému je necelý rok, a znovu som otehotnela. Nechcem mať dieťa tak skoro.
Na to sa doktor spýtal:
– No, dobre, ale čo mám urobiť?
– Chcela by som, aby ste mi vykonal interrupcii. Dúfam, že mi pomôžete.
Lekár sa na chvíľu zamyslel a povedal:
– Možno budem mať lepšie riešenie, ktoré je pre vás koniec koncov oveľa bezpečnejšie.
Žena sa usmiala v domnení, že lekár s jej prosbou súhlasí.
– To máte tak, ak sa nechcete starať o dve deti súčasne – pokračoval lekár – zabime to prvé, ktoré teraz držíte na rukách. Tak si budete môcť trochu oddýchnuť, než sa objavia ďalšie. Keď už máme jedno z nich zabiť, potom to asi bude jedno ktoré. Okrem toho, nebude to žiadne riziko, aké prináša interrupcie.
Žena, silne rozrušená slovami doktora, vykríkla:
– Veď to, čo hovoríte, je strašné! Zabiť dieťa je predsa vražda!
– Súhlasím – odvetil gynekológ – Ale no tak, mne sa zdalo, že proti tomu nič nemáte, tak som si myslel, že je to najlepšie riešenie.
Lekár sa usmial, keď videl, že žena snáď pochopila, k čomu mieri. Presvedčil matku, že nie je žiadny rozdiel v tom, ktoré dieťa chce zabiť. Je to rovnaká vražda!
Dievča sedelo vedľa svojho umierajúceho dedka. Keď sa ale otvorili dvere, nemohla uveriť, kto v nich stál!
Ozajstné priateľstvo dokáže viac, ako si niekedy uvedomujeme a práve tento príbeh je tomu dôkazom. Rozpráva o ňom dnes už dospelá vnučka, ktorá každú sobotu sprevádzala svojho dedka na prechádzke aj napriek tomu, že jej matka tým nebola nadšená. Myslela si, že dievča ako ona by malo tráviť viac času so svojimi rovesníkmi, ale ona vedela svoje. Až po rokoch sa ukázalo, kto mal pravdu.
„Každú sobotu sme spoločne s dedkom chodili pozdraviť jeho známych do domova dôchodcov. Mojej mame sa to ale nepáčilo – hovorila mi, že strácam čas a mala by som ho viac tráviť so svojimi rovesníkmi, ale predsa len bol pre mňa dôležitejší dedko. Vždy mi opakoval, že „Keď človek navštevuje chorých, dodáva im silu žiť.“ … Nikdy na tú vetu nezabudnem!
V domove bývalo veľa osôb, ale najviac si pamätám na Johna – kuchár, Elisu – babičku, Simona – spevák. Každý z jeho kamarátov mal nejakú prezývku, ktorá vyjadrovala charakteristický rys každého z nich. John miloval varenie, Elisa bola naozaj roztomilú a úžasnú babičkou a Simon by mohol prespievať pokojne aj celý deň. Atmosféra v domove bola veľmi príjemná a vždy keď sme zavítali na návštevu, radosť na tvárach všetkých ľudí bolo veľa vidieť …
„Keď človek navštevuje chorých, dodáva im silu žiť.“
„Kde je ten večierok?“ To bola ich prvá otázka a dedko sa, aj keď s ťažkosťami, usmial. Jeho priatelia dostali špeciálne povolenie k návšteve dedka. John upiekol koláč, Simon začal hrať na gitaru a všetci sme spievali. Elisa – Babička sa sebou vzala taky dve vnučky, Anne a Joyce. Boli sme spolu skoro štyri hodiny a ani sme nevedeli ako ten čas rýchlo letí.
Prešiel jeden deň, potom ďalší, a dedkovi sa začalo vracať zdravie. Prešli dva týždne, potom tri a dedko začal chodiť. Dokázal sám jesť a chodiť na záchod. Nikto z lekárov tomu nemohol uveriť.
Lekári hovorili, že je zázrak, že dedko vôbec prežil a potom … ho prepustili z nemocnice domov. Vidieť tento zázrak na vlastné oči bolo jednoducho niečo úžasné. Dedko sa uzdravil s pomocou svojich priateľov. Je to jasné, pretože …
„Keď človek navštevuje chorých, dodáva im silu žiť!“
