Každý deň v opatrovateľských zariadeniach umiera tisíce dôchodcov. Posledné chvíle života netrávia v kruhu rodiny, nikto ich nedrží za ruku, nikto neplače, nikomu sa po nich necnie a oni sú si toho bohužiaľ vedomí. Niekedy sa stáva, že starí a osamelí ľudia sa vzdajú smrti už počas života. Príkladom je táto žena, ktorá napísala krátko pred smrťou list. V ňom vysvetľuje, prečo bola po celý svoj život zatrpknutá, večne naštvaná, miestami apatická starena, ktorú bolo potrebné buď v tichosti tolerovať, alebo ju úplne ignorovať …
Keď po jej smrti sestrička našla v jej izbe list, mala výčitky svedomia. Dalo sa tomu predísť. Vieme, ako postupovať!
„Koho vidíte, keď sa na mňa pozriete, moje drahé ošetrovateľky? Koho vidíte?
Čo si myslíte pri pohľade na mňa?
Nechajte ma hádať … zatrpknutá starena, otrávená životom, navyše ešte nie príliš múdra. S divnými zvykmi a neprítomným pohľadom.
Starena, ktorej z rúk padá jedlo a ktorá nikdy nič nehovorí. Večne podráždená stará baba … šepkali ste si o mne. Áno, počula som vás: „Keby ste sa aspoň pokúsila byť milšia.“
Myslíte si, že o ničom neviem a že nič nechápem. Tým skôr, že neustále strácam veci, alebo si nemôžem spomenúť, či to bola alebo nebola moja ponožka.
Dobre viete, že si so mnou môžete robiť, čo chcete, že rovnako nebudem protestovať.
Podľa vás je mojou celoživotnou náplňou len dlho sa kúpať a trochu dlhšie sa hrať s jedlom.
Čo si o mne teda myslíte? Vidíte to? Teraz nadišiel čas otvoriť vám oči, moje drahé ošetrovateľky, pretože ste sa na mňa nikdy poriadne nepozreli. Vždy som vám hovorila, aká naozaj som. Vždy keď ste ma prosili, aby som niečo urobila, alebo aby som niečo zjedla.
Som 10 ročné dievčatko, ktorá má milujúcich rodičov, bratov i sestry.
16-ročná baba, ktorá je smutná, pretože sníva o veľkej, nedosiahnuteľnej láske.
20-ročná dievčina, šialene zamilovaná a odhodlaná sľúbiť sa niekomu do konca života.
Ako 25-ročná žena, už mám svoje vlastné deti, ktoré sa snažím vychovávať najlepšie, ako to len ide a ktorým chcem poskytnúť bezpečný a milujúci domov.
Teraz mi je 30 rokov a moje deti tak rýchlo rastú … začínajú si vytvárať putá s inými, zatiaľ čo tie naše slabnú.
Je mi 40 a moje deti sú už dospelé a vyleteli z hniezda.
Ešte stále však po mojom boku stojí môj úžasný manžel a tak mám dôvod ku šťastiu
Teraz ma niečo dostalo na kolená. Môj manžel umiera. Moja jediná láska.
Pozerám sa do budúcnosti a … nič tam nevidím.
Moje deti majú svoje vlastné deti. Ja žijem zo spomienok.
Už som stará. Starnutie je hrozné. Niekedy sa sama sebe vo svojom veku vysmievam ako idiot. Moje telo už dávno stratilo svoje čaro a pôvab. Už nie som silná.
Som ako kameň, v ktorom ešte bije srdce.
A napriek tomu pod škrupinou, tam kdesi hlboko vnútri ešte stále žije to mladé dievča spoločne s mojím boľavým srdcom.
Spomínam na pekné okamihy. Spomínam aj na tie zlé. A tak přežívám zo dňa na deň. Spomínam na všetky tie roky, ktorá ubehli neskutočne rýchlo, príliš rýchlo …
Chápem, že čas už nemožno vrátiť späť. Napriek tomu ste mohli viac otvoriť oči a konečne ma uvidieť. Naozaj ma vidieť. “
Pod tieto slová by sa mohol podpísať každý starší človek. Každý bol kedysi mladý, zamilovaný a plný plánov do budúcna. Každý z nás raz zostarne a zostáva len dúfať, že sa k nám najbližšia rodina neobráti chrbtom.
Nezabudnite článok zdieľať aj s vašimi priatelmi na facebooku!
SOURCE: 
