Už 5 rokov pracujem vo veľkej finančnej spoločnosti. Spoločnosť zamestnáva asi 200 ľudí. Náš riaditeľ je veľmi tvrdý človek. Spoločnosť má celý zoznam pravidiel a predpisov. Nedaj bože, keď ich porušíte, nasleduje „vymývanie mozgu“.
Zbytočne k šéfovi do kancelárie nechodíme, snažíme sa mu nechodiť na oči. Bola by možnosť zmeniť zamestnanie, ale to ešte tak, hľadať si inú prácu.
Keď si raz šéf zavolal našu kolegyňu Janu (matky samoživiteľky), vyšla po polhodine rozhovore celá v slzách a doslova sa jej triasli ruky. Keď ju kolegovia upokojili, povedala im, čo sa stalo.
Pred rokom postihla Janu tragédia, jej syn (7 rokov) ochorel, diagnostikovali mu rakovinu. Celý rok ho liečili na najlepšej klinike v krajine (Zaplaťpánboh pracujeme v Prahe).
Liečba ale nepomáhala, bolo treba ísť do Nemecka – a na to potrebovala peniaze. Potrebovala 8 miliónov korún. Začala hľadať kupcu pre svoj byt.
A potom si ju zavolal do kancelárie šéf a vystavil jej šek na liečbu v Nemecku a dal jej dovolenku, na ako dlho bude treba, s možnosťou nástupu kedykoľvek.
Šéf, ktorého sme všetci považovali za bezcitného, jej dal zo svojho vrecka 8 miliónov. Chápem, že sa to stáva, keď ide o špecialistu osobitnej kategórie. Ale tu to bola pomoc radovému pracovníkovi. Začali sme si ho naozaj vážiť.
Nemusíte tomu veriť, ale všetko sa odohralo tak, že Janin šéf si nevzal žiadne potvrdenie ani žiadny doklad. Jana a jej syn sú už v Nemecku. Čaká na ňu celý tím.
Jej synovi prajeme, nech sa uzdraví.
