Aj keď nie sme odborníkmi, na tomto vystúpení je hneď vidieť, že je úplne výnimočné. Maeghan a Eric Radford vďaka nemu získali na majstrovstvách sveta zlatú medailu. Pri sledovaní tohto videa nedokážeme pochopiť, ako mohli zvládnuť tak ťažkú a komplikovanú choreografiu! Čerešničkou na torte je roztomilá Maeghan, ktorá nedokázala skryť nadšenie. Pozrite sa sami:
Dostalo vás ich vystúpenie? Zdieľajte ho na Facebooku!
Zdravotný stav malého dievčatka lekárov doslova šokoval.
Jedného dňa začula Jamie Beckenhoster z izby svojej malej dcérky Brittany zvláštny buchot a tak sa šla okamžite pozrieť, čo sa deje. Keď otvorila dvere detskej izby, videla malé dievčatko, ako sa trasie na podlahe a po chvíľke omdlela. Šokovaná matka neváhala a Brittany vzala k lekárovi. Po niekoľkých vyšetreniach sa ukázalo, že dievča trpí epilepsiou.
Rodičia malej Brittany to zo začiatku nebrali ako veľkú katastrofu, pretože aj Jamie má túto chorobu a dokáže s ňou bez väčších problémov žiť, a tak predpokladali, že to bude rovnako aj v prípade ich dcérky. Brittany pravidelne užívala lieky, ktoré jej lekári naordinovali, no jej zdravotný stav sa začal časom zhoršovať.
Dievčatko malo čoraz častejšie a postupne prestalo vnímať, čo sa okolo nej reálne deje. Brittany nemohla byť ani na sekundu bez dozoru, pretože hrozilo, že si kvôli kŕčom ublíži. Lekári ju poslali na vyšetrenie mozgu a keď dostali výsledky, nechápavo krútili hlavou. Jej zdravotný stav bol ešte vážnejší než sa zdalo.
Postupom času sa choroba u dievčatka prejavovala čím ďalej, tým častejšie a tak rodičia naučili malú Brittany neustále nosiť na hlave prilbu, aby tým predišli zraneniam. Jamie dokonca začala upadať do depresie, pretože si nahovárala, že práve ona môže za dcérkin zlý zdravotný stav, lebo si bola istá, že to zdedila po nej.
V jednu noc, keď si Jamie zdriemla počas toho, ako bola pri svojej dcérke sa stalo niečo neuveriteľné. Brittany z ničoho nič vyskočila z postele a jej matka si myslela, že dostala ďalší záchvat. Dievčatko sa však cítilo dobre a mamičke vyrozprávalo to, čo sa jej krátko predtým snívalo. Brittany tvrdila, že sa jej v sne zjavil Ježiš, ktorý jej sľúbil, že sa čoskoro uzdraví a všetko bude v poriadku.
Od tej noci sa skutočne stav Brittany začal zlepšovať a nakoniec sa epilepsia stala minulosťou. Dnes je z malého dievčatka už krásna, dospelá slečna, ktorá študuje psychológiu a nik by si ani len nepomyslel, že jej v minulosti lekári nedávali ani len šancu na prežitie.
Prečítal si si článok až do konca? Zaujal ťa? Potom môžeš prácu redaktora odmeniť tým, že dáš článku na Facebooku lajk alebo ho budeš zdieľať ďakujeme.
zdroj: www.youtube.com / videoboom.cc
Len 23-ročná žena bola druhýkrát tehotná a k jej synčekovi mali čoskoro pribudnúť dvaja súrodenci. Aspoň tak jej to tvrdil jej gynekológ, ktorý jej povedal, že čaká dvojičky. Aj keď mladá dvojica bola zaskočená, pretože to nečakala, na príchod detičiek sa obaja tešili. To ale ešte netušili, ako sa tehotenstvo vyvinie.
Mamičke sa tehotenské bruško zväčšovalo extrémne rýchlo a tak šla sa rozhodla navštíviť svojho lekára. Ten ju poslal na ďalší ultrazvuk. Za základe záberov z neho jej gynekológ povedal, že pod srdcom nenosí dvojčatá ale štvorčatá. Tehotenstvo prebiehalo bez väčších komplikácii, no keďže žena mala minimálne skúsenosti s rodením, prioritou lekárov bolo, aby všetko prebiehalo bez problémov a mamička i bábätká boli v poriadku. Mladá žena nosila svoje ratolesti v brušku až do riadne určeného termínu a rodila cisárskym rezom.
Aj keď pôrod bol dlhý a mamička bola vyčerpaná, tešila sa zo svojich detičiek a ich plaču. Na sále však nastalo prekvapenie, pretože tesne pred tým, než začala rodiť sa ukázalo, že ani štvorčatá nie sú konečný počet a že žena má pod srdcom nie štyri, ale päť ratolestí.
Mladá žena tak porodila päť zdravých detí – štyroch chlapčekov a jedno dievčatko, ktoré po narodení boli premiestnené na Jednotku intenzívnej starostlivosti (JIS) spolu s ich matkou. Mená pre nových človiečikov vyberala celá rodina a nakoniec sa zhodli na týchto: Alex, Daniel, Martin, Michael a Terezka.
Lekári si do teraz nevedia toto tehotenstvo vysvetliť, pretože šanca, že žena počne prirodzeným spôsobom pätorčatá je jedna k niekoľkým miliónom. Dokonca sú pätorčatá výnimočné aj pri umelom oplodnení.
Prečítal si si článok až do konca? Zaujal ťa? Potom môžeš prácu redaktora odmeniť tým, že dáš článku na Facebooku lajk alebo ho budeš zdieľať ďakujeme.
zdroj: videoboom.cc
Zatiaľ čo kríza v Rohingye šokuje celý svet, 64-ročný doktor Ian Cross sa rozhodol, že chce situáciu zmeniť.
Raz neskoro v noci som bol na Facebooku, a len tak som pozeral čo je nové, keď tu zrazu na mňa vyskočila reklama, ktorá zaujala moju pozornosť najviac ako sa dalo: „Si doktor? Potrebujeme tvoju pomoc v Bangladéši!“
Táto správa pochádzala z charity Doktori bez hraníc, ktorí pracujú v utečeneckých táboroch v Rohingyi. Pravdaže správa bola „obohatená“ o nové fotky: ženy nesúce deti cez kopu blata; siroty, nesú v košíku všetko, čo vlastnia. Aj napriek tomu, že som nikdy nepracoval v takýchto táboroch, urovnal som si myšlienky, a rozhodol som sa zmeniť svoj spôsob života.
25 rokov som pracoval ako všeobecný doktor in meste Leicester, viedol relatívne kľudný život a vychoval 3 deti. No keď som stratil milovanú manželku v roku 2012, potreboval som zmenu. Chcel som jej vzdať hold tým, že sa prihlásim do jedného z týchto utečeneckých kempov. Poslal som im vtipnú správu: ‚Nechcem zomrieť‘, pretože viem, ako to na niektorých miestach chodí, môže to byť nebezpečné najmä v oblasti južného Sudánu smerom ku Sýrii.
Nakoniec som skončil na misiách v Swaziland a Delhi, pracoval som na výskume liečby proti HIV – čiže som skončil ďaleko od miest, kde sa odohrávajú skutočné ľudské príbehy.
Práve preto som sa prihlásil do Rohingyi. Vedel som, že budem šokovaný. Dlhé dni a mesiace bez dní, kedy človek nemusel pracovať, boli v týchto krízových zónach normálne, pretože medici a doktori museli poriadne zabrať, aby zachránili najviac životov ako to bolo možné.
Keď realita udrela:
Napriek tomu, že som sa mentálne pripravil najlepšie ako som vedel, bol som šokovaný keď som prišiel do Bangladéši. Viac ako 620 000 utečencov bolo natlačených na mieste o veľkosti 3000 akrov národného parku.
Ich úkrytom sa javili provizórne prístrešky vyrobené z plastových fólii a bambusových plechov, ktoré sa tiahli až k obzoru. 4 ľudia zomreli počas môjho prvého dňa na klinike. Pravdaže, ako doktor vidíte smrť často, ale nikdy som nezažil toľko úmrtí v tak krátkom čase. Bolo to srdcervúce. Prúd utečencov od rieky v Myanmar bol neúprosný.
Niektoré dni pri hraniciach čakalo 500 ľudí, ale dokonca sa raz stalo, že okolo 20 000 ľudí prekročila hranicu. Dobrovoľníci sa snažia darovať základné potreby.
Zrazenia, ktoré sme videli boli veľmi kruté – veľa strelných zranení; ľudia, ktorí boli postrelení; stúpili na míny alebo padli pri úteku pred vojakmi, ktorí napadli ich dedinu. Bolo to strašné toto všetko vidieť, no na druhej strane pohľad na človeka, ako sa uzdravuje zo zranenia stojí za to.
Pamätám si jednu príhodu s 5-ročným dievčatkom : vojaci napadli jej dedinu, tak utiekla spolu s otcom. Otec ju držal na rukách, a stískal ju veľmi pevne, zatiaľ čo ona sa ho držala rukami. Keď začal na nich strieľať, postrelil otca do ramena, rana prešla do svalov a do kostí, ihneď bol mŕtvy. Jedna rana zasiahla aj ju do ruky. Padol na dcéru, no tá sa spod neho nejak stihla vyslobodiť.
Keď prišla do nášho centra, bola v hroznom stave, ale chirurg ju dal dokopy, takže bude schopná hýbať znovu rukou. Keď som videl ako sa jej úsmev každý deň rozširuje, bol som šťastný.
Pracujeme spolu s tímom bangladéšskymi doktormi, takže je tu vždy niekto, kto nám dokáže preložiť, čo hovoria ľudia, ale my sme si našli iný spôsob komunikácie. Snažím sa komunikovať výrazmi tvári, aby som ukázal pacientom, že im chcem pomôcť.
Niekedy musím nosiť na ústach rúško, takže pacienti vidia iba moje oči – zistil som, že moje obočie a očné svaly bývajú občas úplne unavené kvôli tomu, ako sa snažím vyjadrovať pocitmi len touto malou časťou tváre.
Jednou z najťažších situácii pre mňa, ako pre milujúceho otca je keď vidím nejaké dieťa v ťažkom zdravotnom stave. Veľa utečencov zažilo za života minimálnu zdravotnú starostlivosť. Je ťažké nebyť nahnevaný, keď vidím malé dievčatko, ktoré je slepé, kvôli tomu, že nemohlo navštevovať očného doktora.
Nedávno som liečil malého chlapca, ktorý trpí chorobou „konská noha“, ktorú proste v Anglicku nevidíte, pretože ju dokážeme vyliečiť.
Keď mal 12 rokov a vojaci prišli do jeho dediny, nedokázal utekať. Namiesto toho, aby ho zastrelili, vojak ho postrelil do nohy. Je to nepochopiteľné prečo by niekto urobil niečo také – vojaci chcú šíriť horor a správu, že Rohingya nie je vítaná v krajine.
Láska je droga:
V kempe prežívame aj krásne momenty lásky. Nedávno som videl malé dievča, ktoré trpelo agresívnymi kŕčmi tetanu niekoľko týždňov, ako odpočíva v náručí svojho otca. Pozerajúc, ako sa naňho dievčatko spokojne usmieva a otca, ktorému idu slzy dolu tvárou, skoro som sa rozplakal aj ja. Láska možno nie je droga, ale je silnejšia ako ktorákoľvek medicína.
Pracujú so mnou skvelí ľudia – každý deň vidíte ich tváre pokryté špinou a blatom, ale aj s úsmevom na ich perách. Jedného dňa prišla skupina reportérkov z BBC do nášho kempu a taktiež chceli urobiť rozhovor so mnou.
Moja mama, ktorá má 93 rokov a stále žije nezávisle, pozerala správy celý deň, aby ma uvidela. Bola tak nadšená, keď ma tam zbadala, ale taktiež sa o mňa s otcom veľmi boja. Často spolu voláme cez Skype, lenže často mi volajú o 3 ráno, pretože si neuvedomujú časový rozdiel, haha.
Čoskoro sa vraciam domov, a beriem si zaslúženú dovolenku. Bude to ťažké, vrátiť sa späť do normálneho života, ale s istotou viem, že sa už nevrátim späť do života, aký som viedol predtým. Často premýšľam nad ľuďmi, ktorých som zachránil a aj nad tými, ktorých som zachrániť nedokázal. Občas sa mi o nich sníva.
Pravdou je, že byť v pozícii, keď môžete pomáhať druhým, je nádherný pocit. Čakám, kedy sa mi opäť niekto ozve s tým, že má pre mňa novú misiu.
Prečítal si si článok až do konca? Zaujal ťa? Potom môžeš prácu redaktora odmeniť tým, že dáš článku na Facebooku lajk alebo ho budeš zdieľať ďakujeme.
zdroj: mirror.co.uk
Statočný Alexander praje dobrú noc každú noc svojej malej sestričke a posiela jej do neba veľkú pusu.
Alexandrova sestra Ava zomrela ako 4-mesačné bábätko. Tento týždeň by oslavovala svoje prvé narodeniny a Alexander chcel vymyslieť niečo špeciálne pre ňu pri tejto príležitosti. Rozhodol sa zaspievať svojej sestričke pieseň, tak si zobral hračkársku gitaru a zaspieval to malej svätyni, ktorú venovali rodičia mŕtvej dcérke.
Zaspieval pesničku „Remember me“ z Disney Pixar rozprávky Coco. Rozprávka je o malom chlapcovi, ktorý sa stretol so svojimi mŕtvymi príbuznými v krajine mŕtvych. Emotívna pieseň obsahuje text, ktorý sa veľmi podobá tomu, čo zažila Alexandrova rodina.
Jeho rodičia Samer a Stephanie Deais nedokážu byť viac hrdí na svojho syna, ako sa dokázal s tragédiou vysporiadať. 24-ročný Samir sa vyjadril : „Byť otcom je ťažká a dôležitá úloha. Chcete toľko vecí naučiť svoje dieťa. Chcem aby a môj syn naučil súcitu a láske. Je milujúci a starostlivý a nedokážem byť naňho viac pyšný. Myslím, že jeho malá sestrička je naňho ešte pyšnejšia.
Chlapčekovi rodičia žijúci v Texase sa rozhodli zachytiť tento nádherný moment na kameru, a video má už viac než 1.000.000 pozretí. Ava Lynn sa narodila v decembri 2016 s hydronefrozou, choroba, ktorá napáda maternicu a močovod a súvisí s poruchou odtoku moču. Samir povedal : „Na jej telíčko bolo toho až príliš veľa, aby to dokázalo prekonať. Zomrela v máji. Považujem to za najtemnejšie dni v mojom živote.“
„Nech sa deje čo sa deje, ja a moja manželka budeme stáť bok po boku a budeme silní kvôli nášmu synovi.“
Prečítal si si článok až do konca? Zaujal ťa? Potom môžeš prácu redaktora odmeniť tým, že dáš článku na Facebooku lajk alebo ho budeš zdieľať ďakujeme.
Spoveď ženy, ktorej hra Candy Crush zničila život. Natasha Woolsley bola schopná hrať hru 18 hodín denne, čo sa podpísalo na tom, že stratila priateľa, jej prácu a bola zadlžená až po uši.
Povedala: „Zlomilo to našu rodinu a aj po tom všetkom som nedokázala prestať.“ Jej príbeh Svetová Zdravotnícka Organizácia označila za „závislosť na hre“ a bola uvedená do zoznamu oficiálnych chorôb. V Anglicku sa podľa organizácie nachádza okolo 700 000 ľudí, závislých na hrách.
Candy Crush je jedna z hier, ktoré zaujali milióny ľudí, a každý si ju sťahoval do telefónu od roku 2012 kedy vyšla. Stiahnutie je zadarmo, no hráči si radi priplatia za vyššie levely. 34-ročná Natasha z mesta Fleetwood hru prvýkrát vyskúšala pred 4 rokmi.
„Priatelia mi poslali žiadosť hrať hru na Facebooku a ja som si hneď pomyslela, že ma taká hra určite nezaujme. No vlastne si ani nepamätám ako to došlo až do takého štádia, že hneď ako som sa zobudila som hru začala hrať, a niekedy sa to pretiahlo až 18 hodín denne. Pretože som aplikáciu mala stiahnutú v mojom vlastnom mobile, mohla som hrať hru pri behu, v kúpeľni a dokonca na toalete.“ Vyjadrila sa Natasha. „Bola som na hre tak závislá, že som sa zobudila uprostred noci, skryla som sa do kúpeľne aby som pár ďalších hodín mohla hrať a byť na vyššom levely. Bola som úplne mimo kontroly. Stávalo sa, že som si neuvedomila ako plynie čas, a tak som zabudla vyzdvihnúť Taylora zo školy.“
„Prestala som mu čítať rozprávky na dobrú noc, nerobila som mu desiaty, proste som mu chodila nejaké lupienky a čokoládu do obedáru pretože som nemala čas ani energiu vymýšľať preňho niečo zdravé. Aj keď som bola pri ňom, „nebola“ som s ním. Mala som chuť vytiahnuť si svoj telefón a znova hrať, ako alkoholik, ktorý myslí na jeho ďalší drink.“
Pre Natashu bolo prirodzené, že spávala iba okolo 3 hodín v noci a preto jej nahnevaný priateľ radšej odišiel. S Robom sa často zúrivo hádali, dal jej ultimátum, buď prestane hrať hru alebo Rob odíde.
„Rob prišiel do špinavého domu so žiadnym jedlom v chladničke. Keď videl, ako náš syn Taylor sám sedím pred televíziou, rozzúril sa. Sľúbila som mu, že s tým prestanem, že si hru vymažem, no o pár dní som bola v tom zas. Keď Rob s naším synom odišiel, ani to nestačilo, aby som prišla k zdravému rozumu. Stratila som moju prácu v supermarkete ako vykladačka tovaru, keď sa na mňa šéf nahneval, pretože ma vždy pristihol ako hrám Candy Crush. No ako to mi dokonca nestačilo, a vôbec ma to nezaujímalo.“
Natasha odhaduje, že minula okolo 400 libier mesačne na extra dáta a zrýchlený internet. „Obetovala som tejto hre tak veľa, dokonca som si nestrihala vlasy mesiace, nemohla som si dovoliť oblečenie, alebo zájsť s priateľmi na kávu. Myslím, že som utratila okolo 5000 libier a stále mám 3000 libier dlh na karte.“
Pred deviatimi mesiacmi si Natashina mama uvedomila aký veľký problém má jej dcéra, tak ju zobrala k špecialistovi menom Steve Pope v Blackpoole. „Stretala som sa so Stevom trikrát do týždňa a on v podstate úplne zmenil môj život. Zamerali sme sa na moju závislosť, potom mi pomohol sa sústrediť na pozitíva v mojom živote, a vždy stál pri mne, keď som to potrebovala. Keď som mu zavolala o 3 ráno, že chcem hrať Candy Crush, zdvihol telefón a rozprávala sa so mnou dovtedy, dokiaľ som neusúdila, že je to zlý nápad.“
Natasha má pred sebou ešte dlhú cestu, predtým ako sa jej život vráti do normálu v ktorom bol pred tým ako si stiahla hru. „Rob sa ešte ku mne vrátiť nechce. Candy Crush ešte stále hrávam, ale už iba dve-tri hodiny za deň, ale viem, že zotavenie je veľmi pomalý proces. Znovu som si našla prácu v supermarkete a teraz mám čas aj energiu byť mamou, ktorú si Taylor zaslúži. Je to strašidelné, ako ľahko môžeme byť závislí na hre a čo všetko jej dokážeme obetovať.“
Terapeut Steve sa vyjadril: „V posledných dvoch rokoch som videl narásť počet závislých ľudí na hraní hier. Videohry sú v dnešnej dobe prítomné úplne všade a vo všeobecnosti sú považované za neškodnú zábavu, no netreba ich preceňovať.“ V mnohých hrách keď si priplatíte, získate lepšie levely, lepšie postavenie a v hrách ako napríklad Fifa sa môžete staviť s priateľmi o peniaze. Potom je krok k závislostí skoro nespozorovateľný.
„Dopamín v mozgu sa začne rýchlo produkovať, ako je to napríklad u ľudí závislých na kokaíne, ktorí si urobia čiaru a chcú hneď ďalšiu. Potom sa hráč uchýli k drogám.
„Hranie hier je časovaná bomba, ktorá vybuchne v spoločnosti v najbližších rokoch.“
Kradol som otcovi kreditnú kartu a predával mamine šperky, aby som peniaze mohol minúť na Xbox.
Pokladník zo supermarketu, Paul Barton, začal hrať počítačové hry, keď mal 10 rokov, keď mu rodičia kúpili Xbox – hrával 100 dní týždenne keď dovŕšil 15 rokov. Sľubný futbalista sa vzdal športu a začala hrať všetko od FIFA ku Minecraftu.
„Nastavil som si budík na 5 hodín ráno, aby som si mohol zahrať hry ešte pred školou, snažil som sa vynechávať školu najviac ako sa dalo, a cez víkendy som sedel stále zavretý v izbe. Dokonca som si zobral prázdnu fľašu do izby, aby som do nej mohol cikať a nemusel som stále opúšťať izbu.
Potom som začal platiť za nové levely, kradol som otcovu kreditnú kartu a predával mamine veci. Utratil som mnoho peňazí.“ Keď sa ho rodičia opýtali, čo znamenajú tie dlhy na kreditnej karte, Paul ich oklamal, že musí byť v tom nejaká chyba. „Zarábal som menej než 100 libier za týždeň a utrácal som asi 2000 libier. Jedného dňa to však všetko celé prasklo, banka nám zaklopala na dvere s tým, že dlžím 5000 libier, ktoré vlastne ani nemám.“
Tak sa jeho rodičia dozvedeli pravdu, zaplatili dlh ale za to musel ísť Paul na liečenie. Aj Paul navštívil terapeuta Steva Pope-a, ktorý mu pomohol zbaviť sa tejto závislosti. Teraz pomáha ďalším ľudom, ktorí potrebujú pomoc: „Naša generácia detí je generácia, ktorá radšej sedí doma a necháva sa, nech ich závislosť ruinuje. Cítim sa neskutočne šťastne, že som sa z toho dostal, a nestratil rodinu ani po toľkých peniazoch, ktoré som minul.
Ako spoznať príznaky závislosti:
Príliš časté trávenie času na internete, telefóne
Človek pociťuje smútok a úzkosť, keď nemá možnosť zahrať si svoju hru
Veľa hodín strávených hraním hier
Neúspešné pokusy prestať s gamblením
Človek sa vzdá svojich obľúbených aktivít, koníčkov, ktorým sa predtým naplno venoval.
Pokračovanie v hre aj napriek problémom, ktoré sa objavia
Človek minimálne trávi čas so svojom rodinou, čo môže viesť k odcudzeniu
Prečítal si si článok až do konca? Zaujal ťa? Potom môžeš prácu redaktora odmeniť tým, že dáš článku na Facebooku lajk alebo ho budeš zdieľať ďakujeme.
ZDROJ: mirror.co.uk
Keď 41-ročná Rebecca Jones začala prechádzať menopauzou, jej symptómy ju prinútili mysliac si, že prichádza o jej manžela. A neskôr si bola istá, že prichádza aj o vlastný rozum… Zatiaľ čo môj manžel pokojne spal, potichu som vzala jeho mobil a snažila sa nájsť dôkaz.
‚Určite má s niekým aféru.‘ pomyslela som si, ako som scrolovala jeho mobilom. ‚ Určite tu musí byť nejaký dôkaz.‘ chcela som dokázať, že ma môj manžel 23 rokov podvádzal napriek faktu, že 42-ročný Patrick mi nikdy nedal žiadny dôvod, aby som naše manželstvo nepovažovala za šťastné. Máme spolu 3 deti – 22-ročnú Hollie, 18-ročného Benjamina a 14-ročného Thomasa.
Napriek tomu som bola úplne presvedčená, že niečo nie je v poriadku. O rok neskôr som pochopila, že som bola voči nemu nefér a celé toto sa dialo kvôli menopauze, ktorou som prechádzala. Moja menštruácia vždy prebiehala načas a v pohode. Taktiež ako aj ostatné ženy som si aj ja prechádzala stavmi pred menštruáciou, kedy som bola nervózna a občas nepríjemná, ale nikdy to nezašlo do extrému. Pred 9 rokmi sa to však zmenilo, a ja som mala chvíle, kedy som veľmi plakala a zrazu som bola šťastná.
Tieto symptómy sa iba zhoršovali. 1 týždeň v mesiaci som sa cítila úplne mizerne. Bola som plná pocitov bezcennosti. Zvažovala som rozvod a chcela som odísť od detí. V moje hlave išla stále tá istá veta dookola „zaslúžia si niekoho lepšieho, bolo by im lepšie bez mňa…“ a podobne.
Vždy keď som sedela v aute a mala som pred sebou tehlovú stenu, mala som chuť do nej napáliť auto. Stále som plakala a aj keď som sa snažila Patrickovi vysvetliť ako sa cítim, pozeral sa na mňa veľmi šokovane.
Občas sa stávalo, že som sa stávala nekontrolovateľne nahnevaná. Dokonca ma vedelo úplne vyviesť z miery, keď niekto žuval jedlo. Divné na tom bolo, že ostatné 3 týždne v mesiace som bola úplne v pohode, bola to zase moje staré JA, ktoré si robilo srandu zo seba.
5 rokov sa doktori snažili zistiť, kde je chyba. Zistila, že to nie je nič fyzické, nie je to žiadna endiometrióza alebo niečo podobné. Snažili sa mi predpísať antidepresíva, no nič nezabralo. Napokon ma odporučili zájsť za konzultantom, ktorý mi vyvolal falošnú menopauzu injekciou. Potom som prežila najhorší týždeň môjho života. Musela som si v robote zobrať dovolenku a taktiež to urobil aj Patrick. Strávila som 7 dní v slzách, neschopná rozprávať.
Potom nasledovalo ešte niečo horšie, konzultant mi navrhol podstúpiť hysterektómiu, aj napriek tomu že som mala iba 40 rokov, lenže bola to moja posledná šanca ako sa vrátiť späť do normálneho života. Videla som, čo prežívala moja mama, keď prechádzala týmto obdobím, no pomyslela som si, že predsa len medicína sa posunula za tých 20 rokov.
Operáciu som mala v máji 2016 a išla som na ňu s úžasnými pocitmi a nádejou, že všetko bude ako predtým. Konečne sa budem môcť cítiť ako predtým. A tak sa aj stalo, uzdravovala som sa rýchlo a cítila som sa super.
Lenže po 14 dňoch sa moja nálada drasticky zhoršila, nemala som žiadnu energiu a ledva som dokázala konverzovať. Plakala som, kričala som. No neprišiel žiadny koniec, nebolo to nič ako stavy, ktoré som mávala pred menštruáciou a pri ktorých som vedela, že za pár dní skončia. Raz som otvorila chladničku, stála som pred ňou a tupo som do nej pozerala, neschopná sa rozhodnúť čo uvarím. Alebo som umývala riad a pustila som nôž. Predstavte si, že len tento malý čin dokázal so mnou urobiť to, že som hystericky plakala hodiny.
Všetci ma strašili, že počas menopauzy sú najhoršie návaly tepla a mali celkom aj pravdu. No tie boli nič v porovnaní so strachom, že prichádzam o rozum. Začalo to spomínaným presvedčením, že ma Patrick podvádza. Vždy keď prišiel z roboty, nedôverčivo a tvrdo som sa naňho pozerala, kričala som naňho: „ako si nám to mohol urobiť?“ Strávila som hodiny pozeraním toho, čo má v telefóne, až po históriu toho, čo si pozerá na internete. Našla som tam akurát toto: „Ako mám pomôcť mojej žene, ktorá prechádza menopauzou?“
Bola som vystrašená a osamelá. Bála som sa ísť do obchodu. Nedokázala som to urobiť. Deti sa o mňa báli a nevedeli čo je so mnou. A ja som nemala ani energiu usmiať sa na ne, či niečo im povedať. Pozerala som sa na osobu v zrkadle, ktorá stále vyzerala rovnako, a napriek tomu som ju nedokázala spoznať. Každý deň som mala pocit, že strácam kúsok seba a nedokázala som tomu zabrániť.
Doktorka chcela počkať, predtým ako by som šla na HRT, ako si budem dať vedieť rady s týmto stavom. A ja som si rady dať nevedela…
O pár týždňov neskôr, Patrickov šéf, riaditeľ nemocnice, kde som mala byť operovaná, sa ho opýtal, ako sa mám. „Fyzicky sa má dobre, ale psychicky je na tom veľmi zle.“ Povedal Patrick. Patrickov boss mu odporučil špecialistu, známeho ako „Môj doktor menopauzy“, ktorý na klinike práve začal pracovať. Celé to malo prebiehať súkromne a aj to niečo stálo, lenže ja by som obetovala všetko.
„Chcem, aby ste mi povedali všetko,“ povedala doktorka Newson jemne pri našom prvom stretnutí, a tak som jej cez slzy všetko vyrozprávala. Nakoniec iba povedala, že som nepovedala nič, čo by ju šokovalo, pretože toto všetko boli prejavy menopauzy a dokáže mi pomôcť. Rozplakala som sa ešte viacej. Konečne tu bol niekto, kto ma poskladá dokopy a dokáže, že neprichádzam o rozum. Vysvetlila mi, že podstúpim HRT, no liečba bude trvať dlhšie, kým sa dostaneme cez rôzne prekážky.
Dala mi istý gél a šla som domov. Po 4 dňoch sa na mňa Patrick široko usmial a povedal: „Dnes si neplakala. Cítim, akoby tu bola pri mne iná žena… presnejšie tvoje staré ja. Žena, ktorá milujem smiech a vtipy a ktorá hlavne verí svojmu manželovi. Nikdy by som ťa nepodvádzal.“
A ja som si uvedomila, že to viem. Akoby ma mohol podvádzať a predsa by po tom všetkom ostal pri mne a podstúpil všetko so mnou? Po roku sa cítim super. Bojím sa premýšľať nad tým, čo by sa stalo, pokiaľ by som nespoznala doktorku Newsonovú. Zachránila nielen moje manželstvo ale hlavne život.
Fakty o menopauze
Prečítal si si článok až do konca? Zaujal ťa? Potom môžeš prácu redaktora odmeniť tým, že dáš článku na Facebooku lajk alebo ho budeš zdieľať ďakujeme.
zdroj: mirror.co.uk / bigstock.com
Naša spoločnosť má stále predsudky kvôli veku. To zohráva rolu aj pri výbere partnera. Ak si žena nájde partnera mladšieho o niekoľko rokov od nej, vzbudí to rozruch a toho sa chce veľa žien vyhnúť. Avšak nemali by sa nechať odradiť! Tu je 6 dôvodov, prečo je takýto vzťah lepší.
Sexualita:
Ženy a sex. Je známe, že ženy majú svoj strop v sexualite neskôr. Keď vyzrejú. A muži zas naopak. Keď sú partneti v rovnakom veku veľakrát sa stane,že ich to prestane baviť a zaseknú sa na jednom mieste. Preto kombinácia zrelej ženy a mladého muža , sex bude určite skvelý.
Fakty:
Ženy sa dožívajú vyššieho veku, tak to je. Vedia to vedci, vieme to aj my. Preto sa nebojte, ak váš partner bude mať aj o 10 rokov menej.
Výhody:
Veľkou výhodou takýto vzťah bude aj pre mladších mužov, ktorí nebudú pociťovať taký tlak, nebudú musieť riešiť otázky typu, kam ideš, kde si bol, s kým si bol. Staršie ženy majú viac skúsenosti a vedia, že niektoré veci nebudú robiť aj keď by sa na hlavu postavili. Emócie pôjdu bokom.
Okolie:
V opačnom garde kedy ženy hľadajú starších mužov ide o to, že už viac nechcú pracovať, nechcú sa zdokonaľovať. Dni trávia doma. Ale staršia žena je poháňaná mladším mužom. Snaží sa byť nezávislá od nikoho.
Erotika:
Nie jeden muž mal predstavy o staršej žene. To isté platí aj pre staršie ženy s mladšími mužmi. Čo je na tom zlé? Prečo sa toľko strániť? Odviažte sa.
Krása:
Predsa len staršie ženy budú chcieť držať krok s mladosťou, to bude ich hnací motor, aby vyzerali lepšie a krajšie. Kto bude spokojný so starým, zle vyzerajúcim mužom, ktorý sa o seba nestará? Tak na čo by ste robili aj vy? Ale s mladším mužom budete chcieť vyzerať lepšie a sviežejšie, takže dni presedné pre televízorom nie sú nič pre vás.
Neberte to ako návod na takyto vzťah. ide len o ďaľšiu možnosť ako môže život a vzťahy vyzerať. Doprajte si šťastie a neriešte názory iných. Je to váš život.
Prečítal si si článok až do konca? Zaujal ťa? Potom môžeš prácu redaktora odmeniť tým, že dáš článku na Facebooku lajk alebo ho budeš zdieľať ďakujeme.
zdroj: takprosto.cc / bigstock.com
Predstavte si, že ste dieťa, jeden z vašich rodičov je kriminálnik a váš kontakt s ním je obmedzený na krátke návštevy vo väznice každý týždeň a 10 minútový rozhovor cez telefón.
1 štvrtina z milióna detí vo Veľkej Británii má jedného z rodičov vo väzení, ale je to téma, o ktorej sa v spoločnosti príliš často nehovorí a taktiež deti sú v tomto smere prehliadané. Nový BBC dokumentárny film sa snaží zamerať na skúsenosti detí z dvoch rodín, ktorých otcovia sedia vo väzení. Mladý 11-ročný futbalista Flynn mal len štyri roky, keď išiel jeho otec do väzenia pre trestné činy súvisiace s drogami.
Povedal: „Väzenie nie je pekné miesto pre človeka, má vysoké múry, ostatné drôty a všetky dvere sú zamknuté. Myslím, že otec by bol rád so mnou. Nikdy ma nevidel hrať futbal v skutočnom futbalovom zápase. Najhoršia vec na tom, že tu otec nie je je tá, že vždy ma potešil, keď som bol smutný a taktiež sme zvykli všetko robiť spolu. To len ukazuje akí sme blízki.“
Flynn sa točí pri rôznych činnostiach, aby videá raz mohol ukázať otcovi, keď bude prepustený aby videl, čo zameškal. Napríklad natočil to, ako stratil zub, alebo ako si rozbaľuje darčeky na narodeniny.
„Mal som s otcom skvelý vzťah, no po tom, čo išiel do väzenia, zmenilo sa to. Majú ho prepustiť o 12 rokov, pravdepodobne obchodoval s drogami.“
„Môj najlepší kamarát mi nahrádza vlastného otca, ale chýbajú mi objatia od otca. Normálne nikomu o tom nehovorím, pretože sa bojím, že by ma ľudia súdili a ja by som si nedokázal urobiť nových priateľov. Prajem si, aby ľudia pochopili, že nie všetci ľudia vo väzení sú zlí. Častokrát sa mi sníva, že ho prepustili a on ma zobúdza. No nikdy sa to nestane. Naša mama prináša všetku radosť a šťastie do nášho domu. Snažím sa o ňu starať a dávať jej extra lásku, keďže otec je jej manžel a ona ho teraz nemá pri sebe. Najlepšia vec na mojej rodine je, že sa všetci podporujeme navzájom a prekonáme to spoločne. Moja rada pre ľudí, ktorí majú člena rodiny vo väzení je, že o ňom rozprávajte iným ľudom. Ja rád rozprávam o mojom otcovi.
14-ročná Flynnova sestra Maisie počíta dni odkedy bol jej otec zatknutý.
„Jedno zo siedmych detí má jedného rodiča vo väzení kvôli nejakému trestnému činu ale nikto o tom rozprávať nechce. Keď otca zatkli všetko išlo dole z kopca. Z populárneho dievčaťa sa zo mňa stal smutný a depresívny človek, ktorý nič nerobil.“
Maisie sa vyjadrila, že rada nosieva otcove oblečenie, pretože jej chýba. Talin otec je vo väzení jeden rok, a očakáva sa, že ho pustia o tri roky po tom, čo bol usvedčení z daňových únikov.
11-ročné dievča z Londýna má dokonca vlastný blog, ktorý venuje svojim myšlienkam o to, aké je to mať odsúdeného rodiča.
„Keď môj otec vyjde z väzenia, budem mať 14 rokov. Nemá izbu, má celu, a musí tráviť veľa času sám, ale vystavil si moje listy okolo svojej posteli. Kamošom som povedala, že otec má problém s daňami a oni povedali, že okradol vládu o peniaze. Vo väzení nemáte telefón, tak mi otec telefonuje každých 10 minút za deň.“
„Mám povolené byť s otcom dve hodiny každé dva týždne, vonku musíte čakať strašne dlho dokonca aj keď prší. Prehľadávajú nás kvôli drogám vo vreckách a dokonca ich hľadajú aj vo vlasoch. Pri stretnutí je medzi nami stôl a otec nemá povolené objať ma.
Nechcem byť v preplnenej miestnosti plnej dozorcov, ktorí mi nedovolia, aby som s ním bola sama. Akoby som nemohla byť viac s mojím otcom. Boli sme najlepší priatelia, cez týždeň sme spolu trávili väčšinu času. Spím v otcovej šatke, objímam ju, a v mysli mu prajem dobrú noc.“
Prečítal si si článok až do konca? Zaujal ťa? Potom môžeš prácu redaktora odmeniť tým, že dáš článku na Facebooku lajk alebo ho budeš zdieľať ďakujeme.
zdroj: mirror.co.uk
Jonathan Wittenberg vysvetľuje, čo ho psy naučili – viac než čokoľvek iné – ako oceniť nádherný svet v ktorom žijeme, a ako docieliť lepšie vzťahy s jeho priateľmi a rodinou.
Nedokážem si predstaviť život bez psa po mojom boku a súhlasím s človekom, ktorý povedal: ‚Ak v nebi nie sú psy, nechcem tam ísť.‘ Napísal som knihu ‚Veci, ktoré ma naučil môj pes‘ aby som tak mohol zdieľať šťastie, ktoré mi do života priniesol ten môj. Je to obrovská pocta, čo dostávame od psíkov – sú našimi priateľmi, sprievodcami a pomocníkmi v mnohých smeroch.
Taktiež moja kniha poukazuje aj na krutosti, ktoré sú spáchané na psoch – ľudia ich týrajú a opúšťajú. Pozorujú nás z útulku s veľkými smutnými očami, a prosia nás, aby sme im dali domov, aby sme si ich vzali do nášho srdiečka. Ich pohľad akoby hovoril, že sú zmätení z toho, akí zradní ľudia dokážu byť. Som rabín, znalec židovského náboženského práva v židovskej komunite. Moje psy ma naučili vernosti, vždy ma dokážu povzbudiť a utešiť. Naučili ma byť lepším človekom.
Existuje jedno staré židovské príslovie: „Kto je múdry? Ten, kto sa učí od ostatných.“ Pre mňa „ten“ znamenajú psy. Je tu zopár vecí, ktoré ma naučili.
Správny pohľad na vec:
Nie vždy je sranda, keď váš pes o polnoci nahodí výraz typu „zober ma teraz na prechádzku.“. No niečo na tom je, keď ste v noci vonku, vidíte, ako v tme mizne jeho kmitajúci chvosť, zatiaľ čo mesiac svieti a stromy hádžu tiene na chodník, v pozadí húka sova zo susedného parku. Práve psy nás nútia vidieť krásu, ktorú by sme si ináč nevšimli, ako je západ slnka, hviezdy, alebo zamrznuté vločky snehu.
Počúvanie:
Ľudia tvrdia, že ich psy im rozumejú každé slovo. Nie som si istý, ale s určitosťou viem povedať, že rozumejú tomu, čo nepoviete, rozumejú pocitom, ktoré sú skryté za slovami. Vedia vycítiť kedy je človek nahnevaný alebo osamelý. Oblížu vám tvár, alebo si proste ticho sadnú vedľa vás.
Spoločnosť:
Psy nikdy nie sú priateľmi, ktorí sú pri vás iba v dobrých časoch. Sú pri vás aj počas ťažkých časov. Vždy sa tešia na nové dobrodružstvo, pokiaľ nie sú vystrašení z toho posledného, a tak radšej spia na gauči so špinavými labkami. Ale neopustia vás, keď ste na dne. ‚Počas manželovej choroby‘ povedala mi raz jedna žena, ‚náš pes celý deň preležal pri jeho posteli.‘ Pre veľa ľudí predstavujú psy ich jedinú spoločnosť v ich osamelom živote.
Odpustenie:
Keď sa vrátite domov, pes je prvý, kto vás víta u dverí. Pokiaľ mu ráno zabudnete dať jesť, alebo v nestíhate, tak na neho skričíte „uhni z cesty‘, pes to nepoužije proti vám. Nie je to o tom, že by psy zabúdali, je to o tom, že oni skutočne odpúšťajú. Neurazia sa nad každým slovom, ktoré vyslovíte. Žijú v prítomnosti. Nezabúdajú hlavne vtedy, keď zažili traumatizujúcu minulosť a preto sú v kúte s vystrašenými očami.
Dôvera:
Psy v nás veria. Spoliehajú sa na nás, že im dáme jesť, vodu, že ich zoberieme von a pomôžeme im, keď sú chorí. Je pravda, že sa musíme na nich spoľahnúť aj my, že sme ich dobre vycvičili, napríklad aby nekakali na chodník, alebo nepohrýzli nejakého človeka. Ich život nám vložia do našich rúk. Naše psy sa spoliehajú na našu dobrú vieru, ich srdiečka sú v našej starostlivosti a často sa pýtam, či sme im viac verní my alebo oni nám?
Láska:
Možno je to kvôli jednoduchosti nášho vzťahu, žiadne hádky, žiadne „ale ty si povedal“ alebo „ale ja som povedala“, čo robí jednoduchším povedať psovi, že ho máte rád. Zadovážte si psa a uvidíte, že si ani nestihnete všimnúť ako rýchlo sa vám dostane do vášho srdca.
Či už to je dieťa, ktoré príde zo školy a rozpráva psíčkovi aký malo deň, alebo je to človek bez domova, ktorého pes zohrieva jeho srdiečko počas mrazivých dní na chodníku, alebo stará pani, ktorej pes je to jediné, čo jej ostalo.
Milujeme naše psy a oni milujú nás. Učia nás byť krajšími ľuďmi.
Prečítal si si článok až do konca? Zaujal ťa? Potom môžeš prácu redaktora odmeniť tým, že dáš článku na Facebooku lajk alebo ho budeš zdieľať ďakujeme.