Doprava sa zastavila a a v oboch smeroch stály kolóny áut. Motorkár sa týmto frontom tajne prestrčil až k zdroju zápchy a uvidel ženu, ktorá sedela uprostred cesty.
Po chvíli, čo sa k nej pozrel bližšie a odklopil jej hlavu dozadu, uvidel dôvod, prečo tam žena bezvládne sedí. Pokúšala sa totiž o samovraždu, mala stiahla krk a škrtila sa. Pohotový a pokojný motorkár, ktorý prišiel k miestu ako prvý, ženu okamžite zachránil. Jeho hrdinský čin zdieľajú ľudia po celom svete.
Asi najväčším prekvapením v programoch typu talent show dokážu byť deti. V tomto čínskom programe spieva päťročná Celine, trénovaná svojím otcom, pesničku You Raise Me Up. Nemôžeme uveriť, akú silu má jej hlas.
Po obrovskom úspechu, aký zožala show „StarDance“, chcel naraz tancovať každý. Mať talent ale niekedy nestačí. Aby tanečný pár upútal pozornosť, musí sa od ostatných v niečom odlišovať. Dvojica, ktorú uvidíte na videu, predvádza skôr akrobatické kreácie než tanec. Ich vystúpenie je ale vďaka tomu na veľmi vysokej úrovni.
Uisťujeme vás, že z nich nebudete chcieť odtrhnúť oči! „Duo Main Tenan T“ si iste získa aj vás!
Tiež používate aviváž? Potom máme pre vás skvelý recept, ako si urobiť svoju vlastnú doma. Ide o veľmi ľahký spôsob a dokonca bude aj ekologická. Tajomstvo je v tom, že sa do aviváže pridávajú aromatické oleje, takže Vaša bielizeň môže voňať po citrusoch, levanduli, medovke, či čomkoľvek čo máte radi.
250ml vody
250ml (bieleho) octu
10 kvapiek vonného oleja podľa ľubovôle
Zmiešame ocot a vodu. Potom prelejeme do nádoby a pridáme vonný olej, či kondicionér. Aviváž miešame a pred pridaním do práčky s ňou potrepeme. Ak nemáte vonný olej pridajte kondicionér. V tomto prípade použite 6 dielov vody, 3 diely octu a 3 diely vlasového kondiconéru.
Pridávame klasicky do dierky na aviváž a to v množstve cca 2 polievkových lyžíc. Aviváž odporúčame pred použitím pretrepať.
Tento príbeh je jedným z tých, ktoré kolujú po internete už dlhú dobu. Je dosť možné, že bol populárny ešte pred jeho vznikom. Existujú aj verzie, v ktorých je hlavnou hrdinkou žena. Tak alebo onak, tento príbeh poukazuje na to, že keď sme smutní a frustrovaní, často zabúdame na problémy iných ľudí. Dievčatko z príbehu nás preto učia, že by sme mali vždy myslieť aj na pocity ostatných.
Keď som ju prvýkrát stretol na pláži neďaleko môjho domu, bolo jej 6 rokov. Na pláž idem vždy, keď sa mi v živote deje niečo zlé. Dievčatko stavala hrady z piesku alebo niečo také a ja som sa pozeral na ňu a na more.
– Ahoj – povedala mi. Prikývol som na pozdrav. Nemal som ani najmenšiu chuť sa rozprávať s nejakým deckom.
– Staviam si. – Dodala.
– Veď vidím. Čo to je? – Spýtal som sa aj keď ma to vôbec nezaujímalo.
– Ani neviem. Len mám rada dotyk piesku.
To neznie vôbec zle, pomyslel som si a vyzul si topánky. Nad hlavou nám preletel vták – čajka.
– Pre šťastie! – Povedala dievčatko.
– Čo je pre šťastie?
– To je čajka pre šťastie. Moja mamička vždy hovorí, že vtáky prinášajú šťastie …
Čajka letela ďalej. Len tak sám pre seba som si povedal: „Zbohom šťastie, vitaj žiaľu.“ Potom som sa otočil a kráčal preč. Cítil som sa hrozne. Môj život bol hore nohami.
– Akože sa voláš? – Nedalo sa odbiť dievčatko.
– Robert. – Odvetil som – Robert Peterson.
– Ja sa volám Wendy. Mám 6 rokov.
– Teší ma, Wendy.
– Vy ste ale smiešny, pán P. – zachichotala sa.
Aj napriek zlej nálade som sa kráčajúc taktiež začal smiať. Za chrbtom som počul jej dievčenskú chichot.
– Príďte zas! – Kričala – Urobíme si ďalší šťastný deň!
Počas nasledujúcich niekoľkých týždňov som musel riešiť veľa problémov, navyše som ešte staral o chorú mamu. Jedného rána svietilo slnko a napadlo mi, že by som potreboval vidieť čajky pre šťastie. Obliekol som sa a išiel na pláž.
Na mieste bol božský kľud. Spoločnosť mi robil len chlácholivý zvuk morských vĺn. Aj keď fúkal studený vietor, rozhodol som sa prejsť, aby som získal späť svoju stratenú rovnováhu.
– Ahoj, pán P. – počul som jej hlas – Nechcete si so mnou hrať?
– Akú hru? – Márne som sa pokúšal zakryť podráždenie.
– Neviem. Poznáte nejakú?
– Čo tak si zahrať šarády? – Spýtal som sa sarkasticky.
– Alebo poďme na prechádzku.
Pri pohľade na ňu som si všimol, že je až nezvyčajne krehká.
– Kde bývaš? – Spýtal som sa.
– Tu, neďaleko. – Ukázala na plážové domčeky.
Zvláštne, veď je zima, pomyslel som si.
– A kam chodíš do školy?
– Nechodím do školy. Mamka hovorí, že máme prázdniny.
Kráčali sme spoločne po pláži. Wendy sa nie a nie zamknúť, ale rovnako som bol v myšlienkach niekde úplne inde. Keď sme sa lúčili, povedala mi, že to bol veľmi šťastný deň. Napodiv som sa tiež cítil lepšie a s úsmevom som prikývol.
O tri dni neskôr som s nesmiernym žiaľom v srdci pribehol na pláž. Nechcel som tam stretnúť Wendy. Na malú chvíľu sa mi zdalo, že som pred jedným z domčekov zbadal jej mamu. Chcel som za ňou ísť a povedať jej, nech lepšie stará o svoje dieťa.
– Počuj, či nemáš nič proti, – povedal som, keď ku mne prišla Wendy – rád by som tu zostal osamote.
Bola veľmi bledá a zdalo sa, že dýcha len s veľkou námahou.
– Prečo? – Opýtala sa ma.
Postavil som sa pred ňu a začal kričať:
– Pretože dnes mi zomrela matka! – V tej chvíli mi napadlo: „Bože môj, prečo jej niečo také vôbec hovorím?“
– Ach tak, – odpovedala ticho – to musíte mať teda zlý deň.
– Áno – povedal som. Aj včera, aj predvčerom. Odíď, prosím.
– Bolelo to? – Spýtala sa.
– Čo že bolelo? – Bol som nahnevaný na ňu aj na seba.
– Bolelo to, keď umierala?
– No jasné, že bolelo! – Nevydržal som. Nevedel som, čo chce počuť a bol som príliš pohrúžený do ponurých myšlienok a pocitov. Odišiel som.
Prešiel mesiac, možno aj viac než som znovu navštívil pláž. Nikde nebola. Mal som výčitky svedomia a hanbil sa. Konečne som si priznal, že mi to malé prostoreké dievčatko neskutočne chýba. Išiel som k domčeku, kde zrejme bývala a zaklopal na dvere. Otvorila mi mladá žena s vlasmi farby medu.
– Dobrý deň, volám sa Robert Peterson a hľadám malé dievča, ktoré si vždy hrala na pláži. Dnes ju nemôžem nikde nájsť.
– Ach tak, Pane Peterson. Poďte ďalej, prosím. Wendy mi o vás veľa rozprávala. To kvôli mne vás večne obťažuje. Prosím prepáčte mi, ak vám to vadí.
– Ale kdeže! Je to úžasné dieťa. – Povedal som a uvedomil si, že takáto Wendy naozaj je.
– Wendy minulý týždeň zomrela, Pane Peterson, na rakovinu. Zrejme vám nepovedala, že je chorá.
Bol som v šoku. Zalapal som po dychu a musel si sadnúť.
– Milovala pláž a keď po mne chcela aby sme sem prišli, nemohla som povedať nie. Cítila sa tu oveľa lepšie. Väčšine dní strávených tu hovorila, že sú to šťastné dni. V posledných týždňoch sa jej stav začal rapídne zhoršovať. – Hlas sa jej zachvel. – Niečo vám tu nechala … keby som to len mohla nájsť … Prosím, počkajte chvíľku, než to nájdem.
Prikývol som a cítil sa ako hlupák. Premýšľal som, čo jej povedať na to, čo mi oznámila pred chvíľou. Podala mi obálku, na ktorej bolo napísané „Pán P.“. Vnútri bol veselý obrázok namaľovaný pastelkami v jasných farbách. Žltá pláž, modré more a biely vták. Na obrázku bolo napísané: „Malá čajka, ktorý ti prinesie šťastie“. Nemohol som sa ubrániť slzám, ktoré sa mi začali valiť po tvári a môjmu srdcu, ktoré zabudlo milovať, sa v okamihu uľavilo.
Objal som Wendinu mamu.
– Je mi to veľmi ľúto. Naozaj ľúto. – Pošepol som jej.
Stáli sme uprostred izby a plakali. Zarámovaný obrázok dodnes visí v mojej izbe. Šesť slov, každé jedno pre každý rok jej života. Darček od dievčatka s očami farby mora a jasnými vlasmi je pre mňa symbolom odvahy, vyrovnanosti a bezpodmienečnej lásky. Darček, ktorý mi navždy bude pripomínať dieťa, ktoré ma naučilo milovať.
Tento príbeh poukazuje na to, že keď sme smutní a frustrovaní, často zabúdame na problémy iných ľudí. Dievčatko z príbehu nás preto učia, že by sme mali vždy myslieť aj na pocity ostatných.
Zdieľajte tento príbeh!
Všetky mamičky môžu potvrdiť, že láska, ktorú cítia k svojim vlastným deťom, sa nedá zmerať a jej prítomnosť dokazujú iba skutky, ktoré sú matky schopné pre svoje milované dieťa urobiť.
Nasledujúci príbeh je o 21 ročnej Shelby Ann Carterová, ktorá žila so svojou ešte len 12 dňovým dievčatkom Keane v USA v malom mestečku Illinois. Bohužiaľ 30. januára tohto roku v dome, kde spoločne bývali, vypukol požiar.
Shelby bola sama doma len so svojou dcérkou, keď volala na tiesňovú linku, kde oznámila, že v ich dome horí a že nemôže dýchať. Na miesto boli okamžite poslaní hasiči aj záchranári, lenže bolo už neskoro …
Záchranári našli Shelby na druhom poschodí, bohužiaľ nejavila žiadne známky života. Tiež prehľadali celý dom, ale malú Keanu nemohli nájsť. Objavili ju až po chvíli v autosedačke pred domom. K autosedačke bolo priviazané lano, vďaka ktorému ju Shelby z posledných síl spustila dole, aby jej zachránila život.
Keana na sebe mala len ľahké popáleniny, ktoré sa jej krásne zahojili, inak však bola úplne zdravá. Po pár dňoch ju pustili z nemocnice domov k rodine Shelby, ktorá sa jej ujala. Bohužiaľ Keana nikdy nestretne svoju mamičku, pre ktorú znamenala všetko.
Ako vypovedal náčelník hasičov, stalo sa niečo neuveriteľné. Matke sa podarilo zachovať aj v tak ťažkej situácii chladnú hlavu a dokázala svoje dievčatku zachrániť život.
Keana aspoň bude vedieť, že ju jej mamička nadovšetko milovala a bola ochotná pre ňu aj zomrieť. My aspoň touto cestou poprajeme rodine úprimnú sústrasť a veľa síl do ďalších dní.
Deti sa priam zbožňujú hrať na ihriskách. Môžu si vybiť prebytočnú energiu a navyše takto celá rodina trávi čas na čerstvom vzduchu. Nesmieme ale zabúdať na to, že ešte stále existujú ľudia, ktorým nerobí problém dieťaťu ublížiť. Podobne tomu bolo aj v prípade dcérky Amy z Berlína.
Malá Demi-Mai miluje šmýkačky. Jej mama si už zvykla, že načas zmizne a potom sa s radostným chichotáním skĺzne dolu. Tentokrát tomu ale bolo inak.
Dievčatko sa dlhšiu dobu neukázala a tak sa znepokojená mama išla pozrieť, čo sa deje. Demi-Mai jej s plačom bežala v ústrety. Nohy mala celé umazané od krvi.
Ukázalo sa, že niekto dal do šmýkačky rozbité sklo … Amy zavolala na políciu. Sklo bolo nájdené aj na iných miestach v parku, na ktorých si deti často a radi hrajú.
Dúfame, že sa jednalo o ojedinelý prípad, nikdy ale nie je na škodu si dávať pozor. Na detských ihriskách sa môže objaviť kdekto a nemusí mať vždy len tie najlepšie úmysly. Je vhodné sa pre každý prípad uistiť, či je miesto, kde sa vaše dieťa hrá, naozaj bezpečné.
Muharrem pochádza z Istanbulu a je hluchonemý. Jeho sestra sa preto rozhodla usporiadať jeden deň, ktorý pre neho bude absolútne bez bariér a všetci z jeho okolia s ním budú konať ako by žiadny hendikep nemal. Pozrite sa na toto neskutočné prekvapenie sami. Na toto v živote určite nezabudne.
A ak sa vám video páčilo, nezabudnite ho zdieľať so svojimi priateľmi na Facebooku! 🙂
Lois Cunningham dostala v 98-rokoch šancu prvýkrát vystúpiť na javisku. Jej hra na klavíri dostala každého a je z nej na staré kolená veľká hviezda …
Celé desaťročia o takejto príležitosti len snívala. A je to veľká škoda! Jej výkon totiž len na internete videlo cez milión ľudí a už po pár dňoch má veľkú fanúšikovskú základňu. Prajeme veľa radosti a držíme palce! 🙂
Potrebujeme:
kuracie prsia 150 g,
brokolica 300 g,
vajcia 4 ks,
syr 150 g,
zelená cibuľka 50 g,
korenie, soľ podľa chuti
Postup:
Zapekaciu misu vymažeme olejom.
Predhrejeme rúru na 190 ° C.
Brokolicu dáme asi tak na 2 minúty variť,vyberieme na sitko a necháme odkvapkať.
Nakrájané kuracie mäso, strúhaný syr, nasekanú zelenú cibuľku a brokolicu dáme do vymastenej zapekacej misy alebo pekáčika.
Rozšľaháme vajcia s čiernym korením a zalejeme pripravené vrstvy v miske.
Rovnomerne rozotrieme vaječnú zmes.
Pečieme 35-45 minút dozlatova.
Dobrú chuť!
Zdroj:Domohozyajka.com