Zatiaľ čo kríza v Rohingye šokuje celý svet, 64-ročný doktor Ian Cross sa rozhodol, že chce situáciu zmeniť.
Raz neskoro v noci som bol na Facebooku, a len tak som pozeral čo je nové, keď tu zrazu na mňa vyskočila reklama, ktorá zaujala moju pozornosť najviac ako sa dalo: „Si doktor? Potrebujeme tvoju pomoc v Bangladéši!“
Táto správa pochádzala z charity Doktori bez hraníc, ktorí pracujú v utečeneckých táboroch v Rohingyi. Pravdaže správa bola „obohatená“ o nové fotky: ženy nesúce deti cez kopu blata; siroty, nesú v košíku všetko, čo vlastnia. Aj napriek tomu, že som nikdy nepracoval v takýchto táboroch, urovnal som si myšlienky, a rozhodol som sa zmeniť svoj spôsob života.
25 rokov som pracoval ako všeobecný doktor in meste Leicester, viedol relatívne kľudný život a vychoval 3 deti. No keď som stratil milovanú manželku v roku 2012, potreboval som zmenu. Chcel som jej vzdať hold tým, že sa prihlásim do jedného z týchto utečeneckých kempov. Poslal som im vtipnú správu: ‚Nechcem zomrieť‘, pretože viem, ako to na niektorých miestach chodí, môže to byť nebezpečné najmä v oblasti južného Sudánu smerom ku Sýrii.
Nakoniec som skončil na misiách v Swaziland a Delhi, pracoval som na výskume liečby proti HIV – čiže som skončil ďaleko od miest, kde sa odohrávajú skutočné ľudské príbehy.
Práve preto som sa prihlásil do Rohingyi. Vedel som, že budem šokovaný. Dlhé dni a mesiace bez dní, kedy človek nemusel pracovať, boli v týchto krízových zónach normálne, pretože medici a doktori museli poriadne zabrať, aby zachránili najviac životov ako to bolo možné.
Keď realita udrela:
Napriek tomu, že som sa mentálne pripravil najlepšie ako som vedel, bol som šokovaný keď som prišiel do Bangladéši. Viac ako 620 000 utečencov bolo natlačených na mieste o veľkosti 3000 akrov národného parku.
Ich úkrytom sa javili provizórne prístrešky vyrobené z plastových fólii a bambusových plechov, ktoré sa tiahli až k obzoru. 4 ľudia zomreli počas môjho prvého dňa na klinike. Pravdaže, ako doktor vidíte smrť často, ale nikdy som nezažil toľko úmrtí v tak krátkom čase. Bolo to srdcervúce. Prúd utečencov od rieky v Myanmar bol neúprosný.
Niektoré dni pri hraniciach čakalo 500 ľudí, ale dokonca sa raz stalo, že okolo 20 000 ľudí prekročila hranicu. Dobrovoľníci sa snažia darovať základné potreby.
Zrazenia, ktoré sme videli boli veľmi kruté – veľa strelných zranení; ľudia, ktorí boli postrelení; stúpili na míny alebo padli pri úteku pred vojakmi, ktorí napadli ich dedinu. Bolo to strašné toto všetko vidieť, no na druhej strane pohľad na človeka, ako sa uzdravuje zo zranenia stojí za to.
Pamätám si jednu príhodu s 5-ročným dievčatkom : vojaci napadli jej dedinu, tak utiekla spolu s otcom. Otec ju držal na rukách, a stískal ju veľmi pevne, zatiaľ čo ona sa ho držala rukami. Keď začal na nich strieľať, postrelil otca do ramena, rana prešla do svalov a do kostí, ihneď bol mŕtvy. Jedna rana zasiahla aj ju do ruky. Padol na dcéru, no tá sa spod neho nejak stihla vyslobodiť.
Keď prišla do nášho centra, bola v hroznom stave, ale chirurg ju dal dokopy, takže bude schopná hýbať znovu rukou. Keď som videl ako sa jej úsmev každý deň rozširuje, bol som šťastný.
Pracujeme spolu s tímom bangladéšskymi doktormi, takže je tu vždy niekto, kto nám dokáže preložiť, čo hovoria ľudia, ale my sme si našli iný spôsob komunikácie. Snažím sa komunikovať výrazmi tvári, aby som ukázal pacientom, že im chcem pomôcť.
Niekedy musím nosiť na ústach rúško, takže pacienti vidia iba moje oči – zistil som, že moje obočie a očné svaly bývajú občas úplne unavené kvôli tomu, ako sa snažím vyjadrovať pocitmi len touto malou časťou tváre.
Jednou z najťažších situácii pre mňa, ako pre milujúceho otca je keď vidím nejaké dieťa v ťažkom zdravotnom stave. Veľa utečencov zažilo za života minimálnu zdravotnú starostlivosť. Je ťažké nebyť nahnevaný, keď vidím malé dievčatko, ktoré je slepé, kvôli tomu, že nemohlo navštevovať očného doktora.
Nedávno som liečil malého chlapca, ktorý trpí chorobou „konská noha“, ktorú proste v Anglicku nevidíte, pretože ju dokážeme vyliečiť.
Keď mal 12 rokov a vojaci prišli do jeho dediny, nedokázal utekať. Namiesto toho, aby ho zastrelili, vojak ho postrelil do nohy. Je to nepochopiteľné prečo by niekto urobil niečo také – vojaci chcú šíriť horor a správu, že Rohingya nie je vítaná v krajine.
Láska je droga:
V kempe prežívame aj krásne momenty lásky. Nedávno som videl malé dievča, ktoré trpelo agresívnymi kŕčmi tetanu niekoľko týždňov, ako odpočíva v náručí svojho otca. Pozerajúc, ako sa naňho dievčatko spokojne usmieva a otca, ktorému idu slzy dolu tvárou, skoro som sa rozplakal aj ja. Láska možno nie je droga, ale je silnejšia ako ktorákoľvek medicína.
Pracujú so mnou skvelí ľudia – každý deň vidíte ich tváre pokryté špinou a blatom, ale aj s úsmevom na ich perách. Jedného dňa prišla skupina reportérkov z BBC do nášho kempu a taktiež chceli urobiť rozhovor so mnou.
Moja mama, ktorá má 93 rokov a stále žije nezávisle, pozerala správy celý deň, aby ma uvidela. Bola tak nadšená, keď ma tam zbadala, ale taktiež sa o mňa s otcom veľmi boja. Často spolu voláme cez Skype, lenže často mi volajú o 3 ráno, pretože si neuvedomujú časový rozdiel, haha.
Čoskoro sa vraciam domov, a beriem si zaslúženú dovolenku. Bude to ťažké, vrátiť sa späť do normálneho života, ale s istotou viem, že sa už nevrátim späť do života, aký som viedol predtým. Často premýšľam nad ľuďmi, ktorých som zachránil a aj nad tými, ktorých som zachrániť nedokázal. Občas sa mi o nich sníva.
Pravdou je, že byť v pozícii, keď môžete pomáhať druhým, je nádherný pocit. Čakám, kedy sa mi opäť niekto ozve s tým, že má pre mňa novú misiu.
Prečítal si si článok až do konca? Zaujal ťa? Potom môžeš prácu redaktora odmeniť tým, že dáš článku na Facebooku lajk alebo ho budeš zdieľať ďakujeme.
zdroj: mirror.co.uk
