V láske som musela byť katom. Povedať niekomu, že ho nechcem. Predtým som sa domnievala, že je možné voliť také slová, aby ho to nebolelo. Nájsť vhodnú reč, aby sa napríklad aj radoval, že nám to nevyjde. Presvedčiť ho, že sa jeden k druhému nehodíme a že čoskoro stretne nejakú inú. Lepšie a krajšie.
Lenže také slová nie sú. Človeka vždy bolí, keď počuje, že ho niekto nemá rád.
V láske som už musela byť aj obeťou. Počuť, že ma niekto nechce. Ospravedlňoval sa a ospravedlňoval, dokonca sa pokúšal ma nejako rozveseliť. Drmolili nejaké nezmysly, hlúposti, ktorým som neverila ani ja, ani on.
Iný bol zbabelý a jednoducho zmizol. Ostatne aj ja som bola takto zbabelá.
Najhoršie, čoho sa môže človek v láske dopustiť, je rozpustiť sa v nej. Totálne. Tie nezostaneš – je len ten druhý. Chorobná závislosť.
Aj ja som taká bola. Tejto chyby som sa taky dopustila.
Istý človek, ktorý ma nemiloval, hovoril, že sám nechápe, prečo sa odo mňa necháva objímať, keď vie, že mi tým pôsobí iba väčšiu bolesť. A ešte menej vraj chápe, prečo ho objímam ja. Vtedy som neodpovedala, pretože som to sama nevedela. Prečo vlastne posilňujte svoju závislosť. Každý deň som si hovorila, že to musím skoncovať. Raz a navždy. Rázne to stopnúť. A zakaždým, keď prišiel, som si hovorila, že to urobím zajtra.
Bol pre mňa niečo ako zlozvyk, ktorého si sľubujeme zbaviť sa hneď od pondelka. Alebo od nového roka. Trebárs ako cigariet. Túto krabičku dofajčíte a … potom človek dostane ďalšiu krabičku. A ďalšie. Bola to choroba. Žobral som o lásku ako malý psík, ktorý behá okolo pána a dobiedza: „Maj ma rád! Maj ma rád! Maj ma rád! Som tak dobrý! „
Nikto nemiluje choré. Nikto nemiluje žobrákov. Je to asexuálne a nezaujímavé.
Nebojím sa priznať, že som taká bola. Horšie by bolo prežiť tak celý život. Chodiť stále v kruhu a stúpať na rovnaké hrable. Obviňovať zo svojich nezdarov muža. Že príčina všetkého nešťastia tkvie vo mne, mi nedošlo zďaleka hneď na prvýkrát. Predtým som si prežila dosť bolesti a pocitov poníženia.
To najlepšie, čo môžeme v láske urobiť, je nechať partnera dýchať. Nedusit ho záplavou nekonečných citov. Prestať ním zapĺňať svoju prázdnotu. V prvom rade musíme milovať sami seba. Naplniť so svojou láskou až po okraj. Sústrediť sa na seba. Uvedomiť si, že to my milujeme. Že nám sa to páči. Spomenúť si na svoje sny, svoje priania.
Myslieť si, že do živote príde láska a všetko sa urovná, je hlúposť. Je to presne naopak. Až keď sa všetko v živote urovná, prichádza láska.
«Ži svojim snom, nehľadaj však muža snov. Akonáhle sa prestaneš za motýľom naháňať, dosadne mäkko na tvoje plece ». To je úplná pravda. Zostať sama nie je zlé. Zlé je prežiť šedivý, nevýrazný život. Keď toto pochopíš, príde láska.
Nezabudnite článok zdieľať aj s vašimi priatelmi na facebooku!
